Ciele chovu I

Náš klub, tak ako aj kluby združujúce chovateľov iných plemien, sa v prvom rade stará o vývoj plemena. Dalmatínske psy sa v poslednom čase stávajú módnym plemenom (!) a tak sa od čias, kedy sme začínali pred 23 rokmi pod hlavičkou Klub málopočetných plemien psov veľa zmenilo.

Na začiatku bolo našim cieľom začať u nás s chovom dalmatíncov na slušnej úrovni a získať dostatočne širokú chovateľskú základňu. Pretože dalmatínec bol prakticky neznámym plemenom, chovu sa venovali iba naozajstní nadšenci a neboli problémy s chovateľmi, ktorí si myslia, že na chove by mohli zbohatnúť, ale neboli ani takí chovatelia, ktorí by odchovávali iba jeden, tzv. Zdravotný vrh.

Dnes je situácia diametrálne odlišná. Dalmatínce patria na výstavách k najpočetnejším plemenám a náš klub združuje predovšetkým ľudí, ktorí vlastnia jedného psa alebo sučku a chceli by aspoň raz zažiť, aké to je, keď má ich dalmatínec potomkov.

Realita je ale tvrdá. Veľmi sa rozmohol chov psov bez preukazu o pôvode a to aj dalmatíncov a tak sa trh rýchlo nasýtil. V poslednom čase sa stáva čoraz častejšie, že chovateľom zostávajú doma šteňatá staré niekoľko mesiacov. Takéto mladé psy nielenže potrebujú obrovské kvantum kvalitnej stravy, ktorá je veľmi drahá, ale sú aj veľmi aktívne a keď chovateľ nemá kotec alebo záhradu, narobia v byte veľké škody. Ďalším problémom je, že záujemci chcú spravidla šteňatá čo najmenšie.

Na tomto mieste chcem upozorniť, že predaj psov priekupníkom je proti chovateľskej etike, ale aj proti zásadám medzinárodnej organizácie FCI, ktorej sme členmi, a chovatelia, ktorí predajú šteňatá priekupníkom, budú z klubu vylúčení.

Vráťme sa ale k cieľu chovu. V minulom roku bolo odchovaných asi 70 šteniat, takže plemenu u nás naozaj nehrozí vyhynutie. Cieľom klubu je, aby záujemca o čistokrvné šteňa dalmatínca mohol kúpiť zdravé, dobre odchované jedince, pochádzajúce z rodičov takej kvality, aby bol aj predpoklad dobrých výsledkov pri predvedení na výstave, ako aj v chove. Veľmi dôležitá a možno až najdôležitejšia pre nového majiteľa je povaha. Nie každý sa chce zúčastňovať výstav, ale pre každého je dôležité, aby jeho pes bol ovládateľný a príjemný spoločník. Ako sa rozvinie povaha šteňaťa, je už v rukách nového majiteľa, ale nemalo by sa chovať na agresívnych, bojazlivých ani hysterických jedincoch.

Čo sa týka exteriéru, najdôležitejší je celkový typ. To v mierne zjednodušenej forme znamená, že dalmatínec nemá byť krátkonohý ani vysokonohý, že nemá byť chrtovitý – t.j. že nemá mať slabé kosti, klenutý chrbát, špicatú papuľu, dozadu stiahnuté uši a chvost s háčikom. Nemá byť ani hrubý s príliš ťažkou kostrou, hrubou kožou a lalokom, takéto psy majú často príliš vysoký stop, ovisnuté pysky a hlavu nesú nízko. Žiaduci nie je ani typ teriéra so strmými lopatkami a kolenami a s kolmo nasadeným chvostom. Pri tomto type sa často vyskytuje hlava bez stopu.

O čo sa treba snažiť je typ statného, vytrvalého, súmerného psa, s primerane silnými kosťami, ušľachtilou hlavou, s pomerne silnou papuľou, s peknou šijou, hlbokým hrudníkom, dobre zauhlenými končatinami a správne neseným chvostom. Svalstvo dalmatínca má byť suché a pevné, nikdy nie mľandravé. Veľmi dôležité sú labky. Majú byť uzavreté, s dobre klenutými prstami a silnými vankúšikmi. Pazúriky nemajú byť dlhé a psy so správne utváranými labkami, ktoré chodia po betóne, si ich aj sami odierajú.

Jedným z najtypickejších znakov dalmatínca je sfarbenie. Najdôležitejšie je, aby bol správny kontrast medzi čiernou alebo hnedou a bielou a aby boli bodky pokiaľ možno rovnako veľké, bez malých striekancov. Čierna má byť sýta, teda nemá byť prerastená bielou srsťou, bodky majú byť okrúhle s čistým okrajom a nie rozpité alebo nerovnomerné a nemajú sa zlievať do zhlukov. V poslednom čase pribudlo aj niekoľko hnedobodkovaných jedincov zo slovenského chovu. Hnedá farba nemá byť príliš tmavá ani svetlá a mala by byť po celom tele v rovnakom odtieni, nie je teda správne, ak je farba na chrbte tmavšia a ak pes z diaľky pôsobí, akoby bol čiernobodkovaný. Chybná pigmentácia ňucháča a okruží sa v našom chove takmer nevyskytuje. Psy s prerušeným okružím a nedofarbeným nosom sú raritou. Najčastejšou chybou sú platne a monokle. To je jediná chyba, ktorá sa dá spoznať pri narodení a takéto šteňatá by sa nemali ponechávať vo vrhu. Vyradiť by sa mali aj šteňatá so žltými škvnami, tzv. lemoni, ktoré majú čierny nos a žlté bodky. Žlto sfarbené šteňatá sa dajú rozpoznať približne od tretieho dňa, podľa toho, že sa im nezačínajú objavovať bodky, tak ako hnedo- alebo čiernobodkovaným. Táto chyba sa v poslednej dobe objavila v niekoľkých vrhoch a spojenie, v ktorom sa vyskytli takéto šteňatá, sa nemá opakovať. Gén pre žltú farbu môžu niesť aj súrodenci žltých jedincov.

Jedným z najväčších problémov v chove dalmatíncov sú hluché šteňatá. Aj keď sa nevyskytujú príliš často, problémom je, že túto chybu je možné zistiť najskôr v treťom – štvrtom týždni veku šteňaťa a hluché šteňatá sa musia utratiť. Hluchota sa pomerne často vyskytuje v spojení s modrými očami, ktoré sú tiež vylučujúcou chybou.

Chov dalmatíncov je veľmi ťažký a odchovať typického bezchybného dalmatínca je veľkým zadosťučinením. Pohľad na niekoľko dalmatíncov hrajúcich sa na zelenej tráve ale určite stojí za trápenie s chovom.

Ľudmila Fintorová
poradkyňa chovu
pre Čo je nové 2/95